Už viem, čím chcem byť, keď budem veľká – ozajstnou pôžitkárkou  – Zuzana Makovská

Presne tak.

Chcem robiť viac vecí, ktoré ma naozaj tešia a prinášajú mi radosť.

A menej vecí, z ktorých a pri ktorých sa necítim dobre.

Viac spokojnosti, radosti a zábavy, – menej starostí, obáv a stresov.

Budem sa snažiť robiť menej toho, čo by som „mala“ robiť, a viac toho, čo CHCEM robiť.

Budem sa menej nútiť do vecí, na ktoré práve nemám chuť, lebo som prišla na to že ak veci robím naozaj až vtedy, keď sa k nim cítim zvnútra inšpirovaná a som z predstavy ich robenia možno dokonca až nadšená, vtedy to nie je vôbec žiadna námaha a drina, ale radosť a zábava a skvelý pocit a naplnenie.

Ak mám chuť na čokoládu, či zmrzlinu, tak si ich vychutnám bez výčitiek. Nebudem sa tak, ako v minulosti riadiť len tým, čo sa píše o zdravej strave v múdrych knihách, ktorých som prečítala ozaj značné množstvo, a teda viem, že mnohé z nich si odporujú. Našťastie som konečne pochopila, že pre každého je pravdou a k prospechu niečo iné, – všetko je individuálne. Každý len sám vie, čo je pre neho v daný moment najlepšie, ak sa naozaj počúva. A teda budem viac počúvať sama seba, to, čo si pýta môj organizmus a moje vnútro, ktoré majú priamy prístup k nekonečnej inteligencii. Takže si dám vždy to, na čo mám práve chuť.

Mojím vnútorným dialógom bude:

„Mám sa rada a som so sebou spokojná.[i] Mám sa rada a prijímam sa, presne taká aká som, so všetkým, čo ku mne patrí.“

Lebo som pochopila, že sebaláska je naozaj základom všetkého ostatného dobrého a chceného. Už som si prestala podvedome spájať sebalásku so sebectvom a egoizmom, tak, ako to ku mne prišlo v minulosti, lebo teraz už viem, že sebeckosť v skutočnosti pochádza naopak z nedostatku sebalásky, vôbec nie z prebytku, pretože ním si naopak nedostatok sebalásky len kompenzujeme. Čiže neexistuje nič takého, ako príliš mnoho sebalásky.

Náš svet trpí tým, že sami seba milujeme príliš málo, ale zato sa príliš veľa posudzujeme a kritizujeme. A preto sa potom tak isto správame aj k ostatným, lebo ak skutočne nemilujeme sami seba, tak kde vezmeme dosť lásky pre ostatných?

V minulosti som tak, ako veľa iných ľudí mala potrebu pozerať viac na ostatných, ako na seba a často to viedlo k tomu, že som sa snažila vyhovieť predovšetkým tým druhým, mnohokrát aj za cenu toho, že svoje potreby som tým potláčala. Veľmi dlho mi trvalo pochopiť a prijať túto kacírsku myšlienku, že ak dáme sami seba tam, kam patríme, – na prvé miesto v našom živote, postaráme sa sami o seba a urobíme zo seba šťastné bytosti – čiže budeme naozaj sami sebou, – až potom budeme naozajstným požehnaním pre našich blízkych. Teda nie sebaobetovanie sa, popieranie sa a služba druhým z povinnosti, – napriek naším zlým pocitom a vyčerpanosti, – lebo taký prístup neprinesie nič dobré nielen nám, ale určite ani naším najdrahším. Lebo nemôžeme dávať z prázdnej nádoby. A som si istá, že tí, ktorí nás naozaj milujú, chcú pre nás v prvom rade to, aby sme boli naozaj šťastní, – niečo, čo si môžeme zadovážiť len my sami. A vtedy im máme naozaj z čoho rozdávať.

Dnes už patrí medzi moje najväčšie radosti, ak vtedy, keď sa cítim naozaj dobre, môžem niečo dať zo seba druhému človeku – najmä komunikačne. Pomôcť mu nájsť spôsob, ako sa vnútorne oslobodiť od niečoho, čo ho ťaží, a nájsť (ak to práve nie je schopný vidieť sám) svetlo, pokoj, spokojnosť a radosť, ktoré v sebe máme všetci.

Aj preto budem v kontakte predovšetkým sama so sebou, so svojím vnútrom a budem načúvať svojim pocitom. Všetkým. Aj tým, ktoré som sa predtým naučila označovať ako „negatívne“ a natrénovala sa k ich automatickému podvedomému potláčaniu. Teraz už viem, že môj emocionálny navigačný systém sa oplatí počúvať, lebo všetky moje pocity sú dôležitými odkazmi a signálmi pre mňa, ktoré mi ukazujú, čo naozaj chcem a čo je pre mňa dobré, aj to, čomu sa mám vyhnúť.

Navyše viem, že moje emócie sú bránou k môjmu vnútru – k môjmu Zdroju, k tomu, kým a čím naozaj som a k nekonečnej pohode a inteligencii, ku ktorým mám vo svojom vnútri prístup. Naučila som sa, ako práve „negatívne“ pocity, – keď sa zastavím, uvedomím si ich, venujem im pozornosť, ponorím sa do nich, do ich jadra, – sa potom rozpustia v svetle môjho vedomia a prijatia a postupne ma privedú k sebe samej – do môjho jadra, do môjho Zdroja, kde neexistuje nič nepríjemné a „zlé“, len krásny pokoj, prepojenie a jednota so všetkým.

Preto viem, že vždy, keď sa cítim trošku horšie (alebo aj naozaj zle, keď som v zmätku a rozladená, až „rozbitá“), – viem, že všetko, čo potrebujem, je len zastaviť sa, obrátiť sa do svojho vnútra a postupne sa takto cez naozajstné prijatie mojich „nepríjemných“ emócií ponoriť cez všetky ich vrstvy až do môjho jadra, – toho blaženého pokoja, ktorý je mojím Zdrojom.[ii]

A viem, že každý z nás má v sebe takéto zdravé jadro, Zdroj, hoci každý ho bude pociťovať asi trochu ináč, – niekto ako spokojnosť, či blaženosť, radosť, lásku, svetlo, humor.. – každý z nás je jedinečný. Ale každý má k svojmu Zdroju prístup a čerpá z neho po celý život, najmä vtedy, keď sa cíti dobre. A každý z nás má činnosti (alebo naopak nečinnosti), ktoré mu pomáhajú cítiť sa naozaj dobre a byť v zhode so sebou – byť naplno sám sebou. – Pre niekoho to môže byť meditácia, pre iného modlitba, tanec, kontakt s rodinou, či priateľmi, dobré jedlo, prechádzka v prírode, tvorivá činnosť, alebo akákoľvek činnosť, ktorá nás teší, šport či relaxácia, káva s kamošom a pivko s priateľkami (či naopak?), – no neviem, každý sám vie najlepšie. Každý potrebuje počúvať v prvom rade sám seba.

To, čo som konečne pochopila a učím sa prevádzať do svojho života ja, je jedna jednoduchá vec. – Že cítiť sa dobre je to hlavné. Predtým som si myslela, že oveľa dôležitejšie sú moje vonkajšie ciele, na ktorých splnenie som sa fixovala, a bola často nešťastná, kým som ich nenaplnila. – A veľmi často aj po ich naplnení, lebo som sa hneď zamerala na to ďalšie, čo „chýba“. Ale potom som konečne pochopila múdrosť niečoho, čo som opakovane čítala: že všetko čo chceme, či už je to vzťah, kopa peňazí, alebo nejaká vec, chceme preto, lebo si myslíme, že sa budeme cítiť lepšie, keď to budeme mať.

Čiže ten dobrý pocit je to, o čo sa tu všetci v skutočnosti snažíme. Vtip je popri tom ten, že my sa môžeme cítiť dobre už teraz. Vždy. Dokonca bez ohľadu na tie ostatné veci a okolnosti. Mnohokrát k tomu stačí už len stanovenie si tohto zámeru a toho, že si z „cítenia sa dobre“ urobíme prioritu a budeme sa teda zameriavať viac na tento cieľ a vedome sa odvracať od toho, čo nám prináša opak – čo sú často len niektoré naše myšlienky, či spôsob myslenia, alebo pohľadu na veci, ktoré nám prinášajú nepríjemné pocity.

Toto uvedomenie, že mojím hlavným cieľom je cítiť sa dobre predovšetkým, bolo v tomto procese kľúčové – toto zameranie a nastavenie mysle, – a potom konkrétne spôsoby, ako tento cieľ dosahovať už veľmi ľahko ku mne prichádzali akoby samé od seba.

A čo som v tomto procese zistila, bolo, že keď som sa už naučila udržiavať sa v tomto cítení sa dobre stabilnejšie, tak začalo poľahky prichádzať aj všetko to ostatné chcené a dobré.

Aj vy určite máte tú skúsenosť, že keď sa cítite dobre, keď ste dobre naladení, v stave svojho optimálneho fungovania a s prístupom k svojej plnej kapacite – jednoducho povedané keď fungujete naozaj efektívne, – vtedy máte energiu a chuť a nadšenie a schopnosť vykonať čokoľvek, čo si zaumienite. Vtedy k vám prichádzajú geniálne nápady a inšpirované impulzy k činnosti, ktorá vedie k naozaj úžasným chceným veciam. Vtedy sa cítite naozaj veľkolepo – čo je presne tak, ako by ste sa mali cítiť, lebo veľkolepí a úžasní je to, kým naozaj ste. Kým sme všetci.

A vtedy sa nám všetko darí, ľudia nás milujú a my milujeme ich, cítime obrovskú slobodu a nepremožiteľnosť, vieme, že všetko je presne také, aké má byť (a nie úplne „naprd“, ako to, čo vnímame ako realitu, keď sa cítime zle). V rádiu pustia našu obľúbenú pesničku (ktorú v stave, keď sme podráždení a pustíme sa do hádky s niekým, tak jednoducho nebudeme počuť), vždy je pre nás prichystané parkovacie miesto, pani úradníčka je milá a spolupracuje s nami až s neuveriteľným nadšením a efektivitou (ako ináč s takouto milou a usmievavou a úžasnou osobou, akou sme?), kamarátka nám podaruje niečo, po čom už dlho túžime, ona o tom vie a jej to už dlho len leží v šuflíku… Jednoducho dobré veci prichádzajú.

Podľa vašich informácií a systému presvedčenia to nazvete buď zázrakmi, alebo úžasnou reťazou náhod, synchronicitami či prirodzeným následkom a dôkazom fungovania zákona príťažlivosti…

Každopádne viem, že cítiť dobre sa oplatí. A to nielen kvôli takýmto „vedľajším účinkom“, ale v prvom rade kvôli tomu, že cítiť sa dobre a vychutnávať si život je jednoducho skvelé samo osebe – preto sme sem prišli.[iii]

Lebo nie, život nemá byť boj, ťažká drina a už vôbec nie utrpenie a trápenie, ktorým si podľa niekoho máme vyslúžiť odmenu v posmrtnom živote. Podľa skúseností ľudí, ktorí prešli klinickou smrťou, to vyzerá tak, že na tom ďalšom svete to bude ozaj bombové, ale vôbec ničím si tu úžasnosť nemusíme zaslúžiť (a už vôbec nie utrpením, veď načo by komu bolo naše utrpenie). Ale predovšetkým, toto je náš prítomný okamih, život je Tu a Teraz a každý okamih je obrovsky hodnotný a cenný. Všetko je také, aké má byť (čo najmä vtedy, ak sa necítime dobre, jednoducho nevieme precítiť a pochopiť). Svet nie je pokazený, a my tu nie sme preto, aby sme ho opravili, menili niekoho, či trápili sa pre niečo.  Svet, áno, tento náš svet, je úžasné miesto pre život, len sa treba vedieť trochu lepšie pozerať (nie cez objektív televíznych, či internetových správ). A život by mal byť pre nás dobrý. Sme tu preto, aby sme si ho užívali naplno, vychutnávali ho a bavili sa.

Hoc, – sme maximálne slobodní, až tak, že si môžeme vybrať dokonca aj obmedzenie, môžeme si vybrať dokonca aj ten boj, utrpenie či drinu. Aj to je v poriadku, pre niekoho je to tá pravá cesta a môže to mať obrovskú hodnotu. Mne napríklad roky problémov a trápenia pomohli veľmi jasne uvedomiť si, že v skutočnosti chcem niečo iné a urobiť si z toho prioritu. Moje dlhoročné depresie boli verte mi naozaj veľmi dobrými učiteľmi. Celý ten čas mi vraveli: Nepustíme ťa ďalej, kým toto všetko nepochopíš a nezačneš to aj žiť. Lepšiu motiváciu už ťažko nájdete.

Takže áno. Ja sa naozaj chcem v prvom rade cítiť dobre, som si tým teraz už 100% istá. Lebo niekto veľmi múdry mi pomohol pochopiť, – aj keď to teda ozaj dlho trvalo, keďže som dosť tvrdohlavá a rada sa učím na vlastných chybách, – že mojím skutočným zmyslom života je jednoducho byť šťastná.

Takže sa budem odteraz krok za krokom snažiť užívať si to tu, najlepšie, ako len budem vedieť 😊

Za inšpiráciu ďakujem krásne Abrahámovi a Anite Moorjani (úžasná kniha „Umrieť a nájsť samú seba“)

[i] Afirmáciu „Mám sa rada a som so sebou spokojná“ odporúča Louise Hay v svojej knihe „Miluj svoj život“ používať, ak sa chcete mať viac radi, a neviete ako na to. V začiatkoch čo najčastejšie – ona odporúča opakovať si ju aspoň prvý mesiac aj 200-300 krát denne. Mne to obrovsky pomohlo, táto veta v mojej mysli začala po čase automaticky nahrádzať sebakritiku a ďalšie negatívne myšlienky a aj dnes, vždy keď si ju poviem, mi dodá pozitívnu energiu, podporu a príjemný pocit. (o afirmáciách viac v článku: Vety, ktoré môžu zmeniť váš život)

[ii] Tento proces je súčasťou vynikajúcej terapie Cesta, – nie je náročný a je dostupný každému. Napr. tu nájdete jeho detailný popis: Ako dosiahnuť súlad – Cesta do nášho Zdroja (technika)

[iii] Len to prosím neprežeňte, a ak sa nedarí, necíťte sa zle z toho, že sa cítite zle (túto chybu som totiž robila ja). Nebolo by dobré, ak by vždy svietilo len slnko, aj dážď či občasné búrky sú veľmi hodnotné a potrebné k životu. Buďte k sebe láskaví 😊